Nerozhodnosť?!?

Bola v optike sama, ľudia nechodili, tak sa rozhodla, že si bude ďalej čítať knihu rozčítanú z minulého týždňa. V rádiu akurát hrali pesničku od Elánu: "Si kočka" a ona sa zasnívala, ako keby to Jožo Ráž spieval práve a len pre ňu. Odzneli posledné slová piesne: " povieš, že ľúbiť ťa smiem" a ona naozaj chcela, aby to mohla niekomu povedať. Niekomu koho by mala rada a v kom by nenašla zas len sklamanie. Rada flirtovala, ale nenechala to zájsť ďalej, možno zo strachu. A akoby naschvál, vždy keď prestanete niečo hľadať, objaví sa to samo a navyše dupľovane! Objavil sa chlap. Bol veľmi milý, sympatický, na prvý pohľad so zmyslom pre humor. Možno jej trochu pripomínal bývalého, tak sa doňho platonicky zbláznila. Keď si už, už začínala myslieť, že to bude dobré, sklamal ju na plnej čiare. Prestal sa ozývať, nevedela, čo si má myslieť. Prišla na teóriu, za ktorú by jej Rosamunde Pilcherová určite dala Nobelovu cenu za tragickosť. Vždy si nachádzala len takzvaných emocionálnych invalidov, ako si ich pracovne nazvala a to všetko si vysvetlila tým, že telesní invalidi nemôžu chodiť, ale emocionálni nemôžu milovať. Z nejakého nejasného dôvodu, práve také typy priťahovala. Ak je pravda, priťahuješ, čo vyžaruješ, asi bola výnimkou, ktorá potvrdzovala pravidlo. Nikdy si o sebe nemyslela, že by bola nejaký emocionálny kripeľ, vedela sa zaľúbiť, ale skoro vždy aj sklamať. Len sedela a rozmýšľala. Občas si pripadala strašne staro. Od skončenia strednej si myslela, že je už všetko stratené, krásna budúcnosť, ktorú si kedysi dávno vysnívala, priatelia, ktorí sa jej už neozývali, diskotéky, ktoré by ešte mohla zažiť. Myslela na niečo akčné, v duši po tom tajne túžila, chcela cestovať, vidieť svet. Veľké mestá, rušných mravčekov, ktorí sa ponáhľajú do práce, domov, na stretnutia, ale aj pokojné oázy, neprebádané, panenské miesta, kde žiadna noha okrem tej jej ešte nevkročila. Lenže to by sa asi musela vybrať až na Jupiter. Bola romantická duša, rada snívala, aj keď navonok pôsobila drzo a pojašene. Raz kdesi čítala, že človek ukáže svoju pravú tvár až po smrti, pretože sa už nemôže pretvarovať. Zamyslela sa nad tým, ako by asi vyzerala ona, keby ju teraz kleplo. Unavené večne opuchnuté oči, trochu krivý nos, plné pery a plno malilinkých vrások od smiechu a v kútikoch očí možno pár sĺz. Taká bola! Veselá aj smutná zároveň. Romantická aj drzá. Tvrdohlavá aj inteligentná. Krásna, aj keď sebe tak občas nepripadala. Spoločenská, no mala rada aj samotu, slnko aj tmu, zimu aj leto, nikdy nie jednoznačná, nerozhodná v každej situácii, povedzme, z každého rožku trošku.